Tajomná komnata

Bolo to pred rokom a pol , keď som sedela v anglickej továrni na obálka a zrazu mi zazvonil telefón. bola to moja mama: "čau čo robíš? ja len že ti prišiel list z Univerzity". roztriasli sa mi ruky a netrpezlivo som čakala na tú správu s veľkým S. "Prijali ťa". Sadala som si a štastne som vykrikovala- mám to, mám to. Nečakala som však , že to nebude až také zložité. na moje prekvapenie sa všetko počas štúdia dialo harmonicky a plynule, tak ako som to vždy chcela. Teraz ma však tlačí termín, 28. február ma budí zo sna. otázkou pre mňa však ostáva? prečo? Prečo keď som práci venovala asi 500 dní svojho života? Prečo si neverím a mám strach? myslím, že je to prílišná zodpovednosť za činy, ktoré každodenne vykonávam. Snaha urobiť veci čo najlepšie Vás niekedy prinúti rozmýšľať, či to vlastne stojí za to. A to či to stojí za to zistíte až po prísnom oponentskom posudku, ktorý často krát rozhodne o vašom živote. jedno som sa však naučila, že všetok čas , ktorý niečomu obetujete je na niečo dobrý a nikdy nevýjde na zmar aj keď sa to na prvý krát môže tak javiť.